poetizmus

Stretol som sa so psom. Vyzeral smutne. Hral sa s chvostom. Dívali sme sa na seba. Mal také smutné oči. A nielen oči. Celý bol smutný. Mrkol na mňa. Za celý môj život na mňa nikto nemrkol. A zrazu tento pes. Počkal si na moju reakciu. Trochu som od prekvapenia cúvol, on vstal a jemne sa mi uklonil. Naozaj! Iba tak sklonil hlavu, pokrčil predné labky. Poklonil sa mi. To ani nie je možné! – vravel som si v duchu. Chvíľu sme sa navzájom pozorovali. Obišiel ma a ja som stál v pozore. Dúfal som, že nezdvihne zadnú labu. Nezdvihol. Zrazu preskočil predo mňa, švihol na mňa zarasteným obočím, zalesklo sa mu tmavé čierne oko a povedal mi:

„Čo tak čumíš ako tĺk!“

            Tak to ma dostalo. Nielenže sa so mnou zahrával, ale zahrával sa s mojimi nervami. Odkiaľ pozná taký pes slovo tĺk?

            „Odkiaľ môže pes poznať slovo tĺk?“ – spýtal som sa ho nesmelo.

            Zavrtel chvostom, vdýchol vzduch až sa mu nozdry stlačili a vypľul: „Od ľudí!“ Čudne sa uškrnul a odskočil meter odo mňa. Asi si myslel, že ho za takú odpoveď kopnem do brucha.

            „To mi je jasné! Ale odkiaľ? Len tak ste to pochytili od okoloidúceho?“

            „Jasné, že nie! Od Aničky. Mojej opatrovateľky. A ešte ma naučila také slovo, že pivnica!“

            „Pivnica?“

            „Áno, pivnica. Vieš ty čo je to pivnica?“ – hovoril s nadnesením.

            „Samozrejme, že to viem!“ – odpovedal som stroho. Začínal ma štvať. „A vy viete, čo je to pivnica?“

            „Neviem. Ale viem, že keď Anička skričala: Nechoď do tej pivnice, lebo ťa zakolem!, keby som tam vošiel, tak sa naozaj môže stať niečo zlé!“

Tak to by sa asi stalo – pomyslel som si.

„A viem, čo znamená: zakolem!“

„Áno? A čo?“

„Že keď niekde vojdem a budem počuť, že ťa zakolem, tak mám rýchlo vyjsť von!“

Veľmi prosté. To áno. „A viete vôbec, čo naozaj znamená: ja ťa zakolem?“

„Nie, to neviem.“ – pokýval hlavou a sadol si na zadok, akoby čakal na povel.

„Znamená to, že vás nožom, alebo čo je po ruke rozrežú, stiahnu z kože, mäso pomelú, kosti podrvia a kožu zavesia vonku na hák, aby sa vysušila!“

To ste mali vidieť, čo ten pes urobil. Bachol hlavu na zem, labkami si zakryl oči a tak sa triasol ako od zimy. Potom vyskočil, bežal odo mňa ďalej, aby som ho nedajbože nezaklal, skackal zo strany na stranu, zavýjal, ale tak prenikavo, až som si musel zapchať uši a div som sa nehodil na zem ako on. Musel som zakliať. Vykríkol som: „Už by hádam aj stačilo! Do riti!“

Stíchol. Pozrel sa začudovane na mňa. Dal som si ruky dolu a pohrozil mu:

„Ak budete takto ešte zavýjať, prisahám, že zakľajem horšie!“

To ho naštartovalo! Bežal ku mne a zasa naspäť, akoby ma chcel vyprovokovať. Po chvíli sa zastavil a cez vyplazený jazyk a žlté zuby sa ma spýtal: „A už si niekedy zaklal?“

Šušlal. Myslel som si, že sa pýta, či som nadával: „Neraz. A veľa krát. Trošku sa za to aj hanbím. Niekedy aj pred inými ľuďmi. To by sa nemalo. Nie je to spoločenské, i keď sa tým ľudia chvália!“

Preglgol. Až tak, že to vyzeralo, akoby na zem spadla z veľkej výšky obrovská kopa riedkej malty. Sedel ako prikovaný. Čumel na mňa, s hlavou dohora, oči sa mu leskli. Začal sa ma báť.

„A prečo si často zaklal?“ – spýtal sa tak nesmelo, že som začal pochybovať o jeho psom pôvode a myslel som, že je to prezlečené malé dieťa.

„Lebo som slaboch a neudržím to v sebe.“

Vykrútil hlavu doprava.

„Lebo niekedy to človek jednoducho musí urobiť. Dostať to zo seba.“

Vykrútil hlavu doľava.

„Chcel som sa toho zbaviť, ale nejde to. Je to silnejšie ako ja. Proste som už raz taký!“

Nehýbal sa. Dívali sme si do očí. Čudovali sme sa navzájom na sebe. Prefrčali okolo nás dvaja cyklisti. Nepohol sa. Prešlo auto. Nič. Náklaďák. Ani mrk. Po chvíli nás prebralo až čistiarske auto, čo umývalo cesto. Pofŕkalo nás to. Stáli sme ako sprostí hneď na krajnici. Šofér sa z toho musel nesmierne radovať. Pes sa otriasol.

„Máte to jednoduché. Ja musím počkať, až uschnem.“ – a žmýkal som si košeľu.

„Ale schnete rýchlo ľudia, nie?“

„Ani nie. Podľa oblečenia. Niekedy aj dva dni.“

„Fíha. To my nie. My sme hneď suchí. Je to lepšie. Dva dni by som nevydržal byť mokrý!“

„Tak to je recht! Ani ja nie. Dúfam, že to uschne hneď.“

Nastalo trápne ticho. Odkašľal som si. On to zopakoval. Povzdychol som si a pozrel na nebo. On to zopakoval. Keby som mal po ruke tenisovú loptičku! Hneď by sme sa zabavili. Ale v ruke som držal len peňaženku. Zahľadel sa na ňu. Bola ešte trochu mokrá.

„Koľko tam máte peňazí?“ – spýtal sa.

„Okolo dvoch stovák. Prečo?“

„Len tak. Pre mňa je to nezvyk. Anička vždy hovorila, že peniaze kazia charakter. Aj minule mala rande, ale potom prišla uplakaná a sedela na dvore na hojdačke. Prišiel som k nej, pritúlil sa, lebo to ju vždy potešilo, teda iba keď nemala tie biele šaty, a rozprávala mi o ňom. Že je to grobian s plnou buksou, že len frajerí, atď. Mnohým slovám som nerozumel, ale pochopil som, že je to debil a má veľa peňazí. A dvesto je veľa?“

„Nie. Vôbec nie.“ Ten pes chápe slovo rande? Do pekla. To je teda.

„A vy ste mali nejaké rande?“

„Čo?“ – mrkol začudovane.

„Rande!“ – zopakoval som hlasnejšie.

„Nekrič. Počujem predsa lepšie ako ty!“

„No, že či ste mal nejaké rande niekedy?“

„Mal. Ovšem, že mal.“ – povedal otcovsky.

On pozná rande. „A ako to dopadlo?“

„No to si vieš určite predstaviť. Nie som vykastrovaný!“

Pánabeka! On pozná toľko slov? Veď to sa musel učiť celý život! Predsa nemôže mať lepšiu slovnú zásobu ako ja. Tak som ho začal skúšať. Vymýšľal som mu rôzne pojmy, slovné hračky. Nie všetkému rozumel, ale poznal ich významy. Bola to neuveriteľná skúsenosť. Ani on však nezaháľal. Trénoval moju trpezlivosť. Asi chcel, aby som brechol. Ale držal som sa statočne. Behal okolo mňa, označkoval každý strom a keď som ho poprosil, aby mi priniesol patyk, čo som mu aportoval, osopil sa na mňa, či si z neho robím srandu, či si ho prestávam vážiť, či je on pes! Otočil sa, zdvihol chvost a odkráčal preč. Bez pozdravu.

Ešte som ho raz stretol. Mal obojok. Nevzdoroval. Jeho tučný pán s ním trhal, akoby ho ani nevidel. Mal smutné oči ako vtedy. Ale inak smutné. Tak viac smutné. Kropilo. Mal som mokrú košeľu. Zdvihol zrak, zahľadel sa na mňa a keď sa jeho pán nepozeral, povedal:

„Závidím ti tvoju slobodu. Môžeš schnúť dva dni.“

Kráčali preč. Ten namyslený vzdorovitý pes po sebe niečo zanechal. A neboli to označkované stromy. Spôsob, akým sa so mnou zhováral, veci o ktorých hovoril a na ktoré sa pýtal, ktoré si všímal. Nebol to pes. Nebol to hocijaký pes. Nebol, keď nemal obojok. Bude mi za ním smutno. Patril ku mne tú chvíľu, keď sme stáli na krajnici. Boli sme dva mokré nespokojné psy.