Hej! Poprosím noci pretmavé,
aby mi dovolili hľadať ju.
Tú, čo mi ničí srdce boľavé,
vo dne i v noci vidieť iba ju.
A žiadnu inú.
Hej, Slnko! – daj mi poznať krásu.
Hej, Mesiac! – daj mi čas byť s ňou.
Nech nám hodiny dajú lásku,
so spoločnou smrťou predčasnou.
Prečo ja nepoznám lásku,
mesiac, hviezdy, slnko, vravte!
Nechcem už hľadieť na každú vrásku,
chcem byť s ňou pri každom návrate.
Nechcené ruky, nechcené pery.
A tá tvár, ktorá mi tak verí.
A ja proti nej stojím – človek bez viery,
bez lásky, bez vody, nevery.
Koľko sĺz potečie ešte týmto potokom?
Koľko ráz sa stanem iba otrokom?
Koľko takých ako ja bolo tu pred rokom?
Zostáva mi ísť už len von oblokom?
Pery, ústa, oči sladká slasť.
Neviem, či ju budem milovať viac, jak vlasť.
Či jej budem tmavé noci krásť?
A či ona bude sama do krásy rásť?
Nevedno. Sám či spolu budeme?
Už si nič pekné povedať nezmôžeme.
Bez slnka, bez šiat noci sú oblečené.
Ja viem, že s pravdou nepozriem do očí už žiadnej žene.
Belo P. Kolenský
Komentáre
Pamatam sa