Sedel som pod tým veľkým mostom. Na stĺpe predo mnou bol voľaaký grafit. Dlho, naozaj dlho som naň musel zaostrovať, aby som pochopil, čo je na ňom napísané. Stálo tam: „Vidím ťa!“ No tak to je chvályhodné, ale neprezraď. Zapálil som si cigaretu. Zostávali mi ešte tri a neprestávalo pršať. Do kelu, dokedy tu budem trčať? Pozoroval som lode, čo chodili okolo. Veľké nákladné, aj také s turistami. Rozmýšľal som, že keď pôjde jedna, skočím do vody a budem plávať k nim. A oni, keďže budú chcieť byť v novinách ma vytiahnú a budú sa so mnou fotografovať a ja im vyrozprávam príbeh o zúfalom chlapovi, ktorý sa volal Uj Ebak. A oni ma budú počúvať a fotografovať sa so mnou. A konečne sa nažerem. Oblečú ma do nejakých vecí a budeme sedieť v lodnej kaviarničke Astra a budeme piť drinky. A ja im budem rozprávať a rozprávať a potom zakotvíme pred Danube a ja vystúpim a potom ma odvedú do hotela, aby som sa osušil. Proste som sedel pod mostom.
Dofajčil som cigaretu. Hľadel som na špak. Ešte pomaličky lenivo čmudkal. Biely filter bol úplne žltý. Až hnedočierný. Bol to humus. Šmaril som ho pred seba. Tam kde som sedel ich bolo plno. Nielen tie moje. Predo mnou špaky, podo mnou mláčka, ale už som pomaličky schol a za mnou chčanky. Nie som prvý, kto tu len tak sedel. Premýšľal som, ako títo naši pouliční umelci dosiahnu také farby. Do šľaka, to je chémia! Ako aj ten špak je chémia! Nikotín! To je chémia! To bol objav.
Díval som sa dohora. Okolo mňa padali kvapky. Príjemný pohľad. Kvapky padajú, ale nie na mňa. Začala mi byť zima. Bol som hladný. Prechádzala loď. Išla smerom hore. Proti prúdu. Nákladná. Strašne dlhá. Fascinuje ma tá predstava tých strojov. Ako to ťahá proti tomu mohutnému prúdu. Je to sila. Zaostril som. Jeden pracant stál pri zábradlí. Nepohnuto. Robil niečo, čo mohol robiť aj dole v záchode. Darmo je. Dotyk s prírodou napĺňa človeka poznaním... Chcel som sa s ním vymeniť.
Sedel som už strašne dlho. Začal sa mi pred očami prevíjať môj príbeh. Malý chlapec Uj Ebak zo sociálne slabšej rodiny vstúpil do veľkého mesta mieru a vďaka svojmu talentu sa postupne stával viditeľnejší v očiach ľudí. Vystupoval na rôznych súťažiach, spieval, tancoval, hral malé aj hlavné roly v nielen detských filmoch. Dospieval. Rodičia mali záujem iba na finančnom ohodnotení, peniažky pribúdali. Chcel ísť na vysokú, ale znovu vďaka talentu ho to vanulo inam. Ako sedemnásť ročný mal už také známosti, že ubytovával na svojej chodbe na stredoškolskom inernáte, na ktorom býval, iba svojich najlepších kamarátov. Robil žúrky, kupoval si drahé oblečenia. A vďaka slečnám dospieval až veľmi rýchlo. Chlastal, zabával sa. A všetci ho vycuciavali. Najmä ženy. Kúpil si bytovku, keď dospel. Vlastnú bytovku. Bol veľmi slávny. Chcel ísť ešte vyššie. A potom prišla ona. Irena. Úplne ho ovládla. Vedela po čom ide. Dávala mu všetko, teda skoro všetko, a všetko mu brala. Myseľ chradla, keď ho opustila. A teraz ako dvadsaťtri ročný sedí pod mostom a premýšľa, čo ešte dnes urobí. Skočil do vody a vytiahli ho rakúski turisti. Dali mu najesť, napiť, obliekli ho a on im rozprával svoj príbeh. Sedeli vo vestibule a on ich zabával. Boli tam týždeň. Potom si ho tam manažér hotela ponechal. Platil mu slušné dýško, mal malú izbu medzi portvyšmi, každé ráno pil dobrú kávu s upratovačkami a všetkých si získaval. Potom si ho všimol jeden zahraničný producent, ktorý náhodou zablúdil do hotela. Dal mu prácu a on už nikdy nebol taký márnivý, ako vtedy za mlada. Zostarol, ale nikdy sa neoženil. Raz sa stretol s nejakou starou prostitútkou. A spoznala ho. Bola to Irena. Vykúpil ju od jej pasáka, hoci nebola lacná a i keď jej úplne veriť nemohol, na staré kolená sa zmenila. Žili šťastne až kým nepomreli...
Kým som si sníval svoj bratislavský sen, klepla mi hlava a zaspal som. Kvapkalo mi na spánky. Zobudil ma nejaký hluk. Okolo mňa prefrčali tri autá. Nestihol som si všimnúť, či sa naháňali, alebo pretekali. Znovu som zaspal. Prestávalo pršať. Zobudil som sa na štuchanie do pleca. Fízli. Kričali na mňa, nadávali mi do prašivcov, že sa mám postaviť. Ospravedlnil som sa, že som veľmi unavený a chcel som si iba posedieť a zaspal som. Že nie som bezďák, len som zaspal. Dostal som kopačku do brucha. Hodili ma do auta a niekam ma viezli. Bolo mi skvelo teplúčko. Uvelebil som sa na zadnom sedadle. Opýtal som sa, či nemajú niečo na pitie, ale dostal som očakávanú odpoveď s neočakávaným a nespisovným oslovením. Už som vyschol. Prechádzali sme cez centrum, okolo prezidentského paláca. Nemal som pri sebe doklady, tak som bol pokojný. Niekde sme zabočili, zastali a vytiahli ma surovo z auta. Cesta dolu schodmi, chodbou, hore schodmi, rovno a doľava. Tam sedel tučný chlapík a bolo tam niekoľko mreží.
„Hm, pekný prechodný pobyt,“ vyhrklo mi.
Dostal som zozadu po hlave. Sotili ma na lavičku za jedny zamrežované dvere. Sedeli tam štyria chlapi. Jeden s veľkými hustými fúzmi a obočím. Fúzy mal ožltnuté ako ošťatá slama, očká prižmúrené. Zaostroval na mňa. Bolo mi jasné, že šňupe tabak. V minulosti som to aj ja skúsil, ale štípali ma potom oči. Prečo asi žmúril? Chvíľu nepohnuto sedel, díval sa a potom vyprskol pomedzi zuby:
„Nemáf fciku?“
Pokrútil som hlavou. Spomenul som si, že mám dve, ale asi by sa strhla bitka. Najskôr si ich oťukám.
Druhý sedel schúlený v kúte. Bola mu evidentná zima. Triasol sa ako mokrá mačka. Mal iba plavky. Asi nejaký úchyl, pomyslel som si.
Tretí sedel opretý o stenu. Vystreto driemal. Vyzeral veľmi distingvovane. Ani nedýchal. Mal čierny oblek a modrú pioniersku košeľu s tmavomodrou kravatou. V rukách si držal topánky. Lakovky. Na zemi bolo toľko špiny, že bol radšej vyzutý. Mal dieru na ponožke na palci pravej nohy. Asi ho to štvalo.
Štvrtý si prisadol ku mne. Obzeral si ma od hlavy až po päty. Bol blízko pri mne. Ovoniaval ma. Bál som sa strhnúť, aby mi voľačo neurobil. Chvíľu mi funel do ucha a potom hrozne skričal:
„Koľko je hodín?“
Nikto nereagoval, vyskočil, chytil sa mreží a reval ešte hlasnejšie:
„Koľko je hodín? Hodín je koľko? Pýtam sa koľko je hodín? Hodín? Hodín! Hodín? Hodín!“ – bliakal a bliakal.
Jeden fízel kukol na hodinky:
„Pol štvrtej, ty dement.“ – a ďalej lúštil Luskáčika. Poznal som ho. To bolo jeho najobľúbenejšie oslovenie. Aj dispečerovi tak hovoril. Asi majú taký zvyk.
Dement si sadol znova ku mne. Fučal mi do ucha. Už som to nemohol počúvať. Vstal som a podišiel k dvercom. Postavil sa za mňa.
„Len nech to nie je gay, lebo ma rafne,“ napadlo ma a radšej som si išiel znova sadnúť. Potreboval som sa vyčúrať. Bol tam hajzel. No bál som sa, že ak vytiahnem nástroj, už nebudem mať pokoj. Počkám, až zaspí.
Po pol hodine prišli dvaja fízli. Odomkli dvere, bez slova prišli ku mne, chytili ma za golier a posadili pred toho, čo rád dementuje ostatných. Položil Luskáčika a vyložil si nohy. Jeden si sadol na voľnú stoličku, druhý zostal stáť za mnou. Ťapkal si obuškom o dlaň. Rozmýšľal som, či sa hovorí obušok, alebo pelendrek. Tu asi pelendrek.
„Meno!“ – vykríkol Dementer.
Zatváril som sa prekvapene.
„Meno, ty dement!“ – zreval podstatne hlasnejšie.
Pochopil som, že musím niečo povedať. Začal som pomaličky hláskovať:
„U-J E-B-A-K.“ A čakal som.
Dementer hľadel ako na dementa. Dostal som zozadu úder do zátylku. Zatočila sa mi hlava. Cítil som niečo teplé na krku. Nepočul som, čo kričal. Zaľahlo mi. Pomaly sa mi vyjasňovalo. Chcel som zistiť, čo mi spravil, ale mal som putá na rukách a ruky za chrbtom. Začul som čosi o dokladoch a dement a podobne. Chcel som niečo povedať, ale necítil som si pery. Vypľul som:
„Mám právo si zavolať.“
Dostal som druhú ranu. Tá už ma štípala. Na to mám predsa právo. Počul som, ako hovorí čosi o peniazoch, čosi, že som tulák, dement, bezďák v ukradnutých handrách. Hodili ma znovu do cely. Dement bol zalezený v kúte, tak som si ľahol na lavicu. Dali mi dole putá. Nahmatal som si na hlave krv. Bolelo to. Netušil som, či je tam veľká rana, alebo len hrča. Bola to zrejme krvavá hrča. Cítil som, ako mi krv zasychá na zátylku. Zaspal som.
Keď som precitol, Dementer tam nebol. Bol tam nejaký neznámy a ten už nelúštil. Čítal si nový .týždeň. Ten distingvovanec stál pri mreži, Dement ležal v kúte, ten prvý sa pýtal tých odvedľa, či nemajú cigaretu a ten v plavkách tam už nebol. Vstal som. Zakrútila sa mi hlava. Podoprel som sa o stenu a šiel k mreži. Keď ma ten v obleku začul posunul sa ďalej. Zavolal som jemne na toho za stolom:
„Prosím vás, môžem si zavolať?“
„Samozrejme,“ povedal s ľahkosťou a podal mi červený telefón. Zavolal som Andrejovi. Povedal som mu, že som v báni niekde pri prezidentskom, že ma pustia na kauciu. Znovu som sa natiahol na lavicu. Bolo mi dobre, keď som ležal. Znova som zaspal. Prebral som sa na hluk. Všetci stáli pri mrežiach. Keď som sa posadil, odomkli sa dvere. Dav sa rozostúpil a vošiel Dementer a ešte dvaja.
„Postav sa, ty dement a ruky pred seba!“
Poslúchol som, no trvalo mi to dlhšie. Vytiahol ma von. Kráčali sme tou istou cestou len späť. Doprava, rovno, dolu schodmi, rovno, hore schodmi. Vyšli sme na ulicu. Zaliali ma slnečné lúče. Sotili ma do auta. Viezli sme sa známymi ulicami. Zastali pred miestom, kde som sedel pred tým. Odomkli mi putá a vysotili ma z auta. Dementer ešte stihol zakričať:
„A nos so sebou doklady, ty dement!“ – a odfrčali preč. Bolo tam ticho. Lode nešli. Oprel som sa o známy múrik. Zavrel som oči. Pálila ma hlava. Tupá bolesť. Začal som byť hladný. A smädný. Zadriemal som. Potreboval som nabrať sily. Už nepršalo. Počul som kroky. Došli na moju úroveň a zastali. Chvíľu som počúval, či sa dotyčný na mňa pozerá. Pozeral. Pomaly som otvoril oči.
Predo mnou stála Alena. Pretrel som si oči. Naozaj to bola ona. A čo tu robí?
„Čo? Čo tu robíš?“ – spýtal som sa neveriac.
„Prišla som si po teba, ty môj burič!“
Jej sladké oči hovorili pravdu. Jej hlas sa triasol od šťastia. Do čerta, koľkého je dnes? To žeby už toľko prešlo? Zohla sa ku mne a pritúlila sa. Zakvačila mi vlasy, čo ma trhlo, ale potom ma nežne hladila a bozkávala.
„Už som sa vrátila! Už som to tam nemohla vydržať bez teba! Bolo to také ťažké! A keď mi Andrej volal, že by som sa radšej mala vrátiť, tak som bez rozmýšľania nasadla do lietadla. Dlhuješ mi deväť litrov za letenku, dva za kauciu a liter, že ťa doviezli sem! Ty môj hlupáčik! Tak veľmi si mi chýbal!“
A bozkávala ma a bozkávala. Nemohol som tomu veriť. Viem, že sa tam trápila, ja som sa tiež trápil na pokraji zúfalstva! Ale bola tu. Konečne bola tu a bola som mnou. Šťastná!
Pomohla mi vstať. Ešte stále sa mi krútilo v hlave. Kráčali sme zakliesnení do seba po ceste. Proti prúdu. Išlo sa mi ľahko. Pochopil som tú silu lode. Ona bola môj motor. Bez nej, by som sa proti prúdu nedostal. I keď som proti prúdu býval.
„Ďakujem, že si môj motor...“
Sladko sa zasmiala...
Belo P. Kolenský
Komentáre