poetizmus

 

Nebola to chyba, že prišla po mňa. Mohol som byť len vďačný. Kráčali sme tmavými uličkami. Počúvali zvuky, smiali sa. Na mne. Objímala ma a nechcela sa ma pustiť. Síce bola teraz dlho preč v cudzom svete, nezvykla si na samotu. Dokonca ani nevyhľadávala pokušenia, aké ja vyhľadávam štandardne. Nebehala kade tade, nechcela odreagovanie, chľast, drogy. Stačila jej malá myšlienka na mňa. Malé prezvonenie. Nejaká svetlá bodka po ťažkom dni. A ja som ju v myšlienkach po celý ten čas zraňoval a zrádzal a urážal a bohvie ešte že čo. Mám sto chutí hodiť sa pod tie rútiace sa autá. Skončiť s mojou hlavou. Preto potrebujem večer zo dve tri pivká. Aby som vôbec dokázal zaspať. Aby som nemyslel na veci, ktoré ma privádzajú do šialenstva. Aby som sa dokázal ráno pozrieť do zrkadla a povedať si, že bola to v pohode noc. Že som bol kľudný aj v hlave. A nemal som perverzné sny. Po troch pivách zaspávam v sekunde. Bez akejkoľvek myšlienky. Ale takto to nemôže ísť každý deň až do skončenia. Ako jej povedať, že to tak nemyslím, keď na to intenzívne myslím. Samozrejme, že ju mám rád, dokonca omnoho viac. Ako nikoho pred tým. A to mám naozaj s čím porovnávať. Chcem, aby som sa polepšil. Ale deje sa to veľmi pomaličky, veľmi ťahavo. Občas mám obdobie, keď som šťastný. Ale potom mi znovu nabehnú myšlienky, za ktoré sa môžem akurát tak intenzívne hanbiť!

            Chcel som vypľuť niečo romantické. No romantik som iba v mysli a na papieri.

            „Si môj motor...“ – povedal som po chvíli mlčania, keď sme bez slov kráčali vedľa seba. Nežne a nechápavo sa usmiala. Tak som jej to vysvetlil ako som to myslel. Pochopila to.

            Potom som jej rozprával ako som si vysníval naše nové stretnutie. Ako to vnímam ako nový začiatok. Ako novú etapu nášho (teda hlavne môjho) nového života. Ako chcem všetko zmeniť. Zasníval som sa. Znova. A ona ma chápala...

            Išiel som po ňu na letisko. Autobusom. Čím iným. Ešte som sa neodhodlal zakúpiť auto, ktoré by tú cestu prežilo. Bože! Ako som sa na túto cestu pripravoval. Vždy, keď sa máme stretnúť, mám takú čudesnú trému. Nie ako pred prvým rande. To si už nepamätám a my sme prvé nemali. Iba ďalšie. Ale trému mám. Ako malé dieťa, ktoré sa teší na rodičov, čo mu donesú z jarmoku. Alebo tatko zo služobky. Vie, že niečo donesie, len dúfa, aby to bolo autíčko...

            V autobuse žiadna sranda. Kopu upachtených cestujúcich s batohmi veľkými ako človek a nenásytní revízori, čo ich chcú pokutovať. Prezieravo som si kúpil lístok. Keď som úspešne vykročil pravou nohou z busu, musel som čakať ešte pol hoďky. Čakanie na letisku je otrava. A ešte keď pozeráte správy, že sa tam a tam vykotilo nejaké s dvesto cestujúcimi a všetci kaput na mieste. Uviazne v hrdle. Čakal som v čakárni. Vyhlásili jej lietadlo. Vstal som. Nemal som potuchy, z ktorej strany sa vynorí. Sledoval som jednu kočku, ktorá zrejme prežívala podobnú trému ako ja a zareagovala podobne na výzvu hlásateľky ako ja. Vybrala sa jedným smerom, tak som ju poctivo nasledoval. Tréma sa približovala. Potľapkal som si po vreckách. Kúpil som mini ružu. Aby som nemusel trepať nič väčšie. Veď v hromadke je to len oštara a ešte v takom teple. Hodil som do huby žuvku a netrpezlivo prešľapoval. Veľa nás tam prešľapovalo.

            Keď som ju zazrel, všetko opadlo. Strach, tréma, slabosť, závrat. Bola to ona. Taká, akú si ju pamätám. Trošku sa zmenila. Minimálne farbou pleti. Bolo tam asi teplo, tak sa slnila. Pozeral som, koľko má batožiny. Či budem veľa trepať. Ale uskromnila sa iba na to, čo si niesla tam. Bola úchvatná. Vyzerala ma pohľadom. Obišiel som pár objímancov. Postavil sa pred ňu. Ešte stále ma nezbadala, no vyzerala, že to nechce vzdať. Chvíľu som ešte počkal. Zastavila. Obhliadala okolie. Hľadala ma. Sto percent hľadala mňa. Srdce mi pookrialo. Našuchoril som ružičku, hodil druhú žuvačku a hybaj ho priamo k nej. Vždy sa zľakne, keď ju znenazdajky prekvapím. Teraz som to bral ako výhodu. Mykla sa. Pustila baťoh na zem a silno ma objala okolo pliec. Nadvihol som ju ako mi sily stačili. Asi tam nebola dobrá strava, lebo som sa neunavil. Tuho bez slova sme sa objímali. Položil som ju na zem a podal jej ružičku. Chcela potlačiť slzu, ale bolo to silnejšie. Ach, ako ja zbožňujem jej slzy. Sú také úprimné. Pre mňa.

            „Ahoj, tuláčka moja!“ – bolo to prirodzene nežné.

            „Ahoj, môj ťutinko!“ – predralo sa jej cez slzy a znovu sa mi hodila okolo krku. Držal som ju pevne, aby sme nestratili rovnováhu. Tak veľmi som ju chcel objímať a už ju nikam nepustiť.

            „Už ťa nikdy nikam nepustím!“ – povedal som po chvíli.

            „Ja už od teba nikam nepôjdem, ty môj hlupáčik. Už nikdy nechcem trpieť.“

            Objal som ju a pohli sme sa smerom preč od toho blázinca. Odviezli sme sa busom na intrák, ale tam som už nikoho nevidel. Akoby sme bývali len neďaleko, cesta tak rýchlo ubehla. Izba bola iba naša. Pohár vody, nové kvietky v kvetináči, nové veci. Dostal som kraťasy a ešte čosi, čo som si nestihol vybaliť. Ľahli sme si a tuho sa pritúlili. Dívali sme sa na seba. V tichosti. Hrabala mi nežne vo vlasoch. Milujem, keď ma poškrabká na zátylku. A ona to vie. Nevedel som sa vynadívať na jej tvár. Na slzy v očiach, na tie blčiace plamienky. Zaspávali sme. Sladko. Spolu.

            Potkol som sa na kameni. Prebral som sa z rozprávania. Alena ma už nevládala niesť. Každopádne nemala dnes prísť a možno by naše nové stretnutie vyzeralo práve podľa mojich snov. Možno. Je taká nevyspytateľná a tajomná, až mi niekedy puká cievka.

            Sedel som tam na pätníku. Siahol som do kapsy. Zabudol som, že mi cigy došli. Sedeli sme si. Svorne. Boli sme sami. Mohlo to všetko vyzerať inak. Mohlo to dopadnúť inak. Mohlo.