Moje oči trpia pri pohľade späť. Boli to tvrdé roky. Mnohému som sa naučil, ale mnohé som aj veľmi rýchlo zabudol. Môj mozog niekedy funguje, ako dokonalý vysávač. Nasaje, ale keď sa naplní, čo sa stáva rýchlo, treba ho vyčistiť. Netrpím. Teraz mi to už je jedno. Je mi jedno, čo sa stane zajtra. Či sa budem musieť znova sťahovať, alebo ísť do obchodu. Nebaví ma sa sťahovať. Mám mrte vecí. Treba ich nosiť a nosiť. Tento mesiac by som sa musel sťahovať už druhý krát. Je to otrava.
Sedel som na balkóne. Cigareta mi pomaly v prstoch vyhasínala. Rád sa dívam na ten dym. Ako pomaličky a ľahko spaľuje jemný papierik. Ako sa zväčšuje popol. A potom čakám, kým sám pod svojou ťarchou opadne. Nepotiahol som si ani raz. Nechutí mi. Nemám náladu ani na pivo. Doba sa mení, hovorím si. Chcem sa načiahnuť za uterákom zaveseným na žinke, ale nedočiahnem. Kašlem na to. Radšej budem sedieť na pichľavom matraci. Slnko svieti, ale mňa nespaľuje. Nevšímam si ho. Budem rád, ak budem opálený, ale nič pre to nerobím. A nič nerobím ani pre ochranu svojej kože. Krém? A načo. Keď budem chcieť niečo mastné, tak sa spotím. To musí stačiť.
Kopol som do hrnčeka. Dopil som kávu. Tá mi chutila. Kúpil som si Nescafé s nejakou bohatou penou. Tá pena tam bola iba chvíľu. Ale má inú chuť ako Classic. Tej mám vyše hlavy. Zadíval som sa na šálku. Zelená, modrá, fialová, červená a iné, ktoré nedokážem pomenovať. Obraz rybičky s vychádzajúcimi bublinkami z papule ma dojal. Aká je to pohoda! Len si tak plávať, občas otvoriť gamby, niečo zhltnúť, zakliať a plávať ďalej. Nemusia sa sťahovať. Netreba im kufre. Predstavil som si seba ako rybu. Bol by som veľmi sexy ryba. S krásnym farebným odtieňom po celom tele, začínajúcim pri hlave a končiacim pri otvore. Plával by som s jointom v ústach a každého zdravil.
„Nazdar, Karol!“ – pozdravím kapra a šuštím ďalej.
„Jožko, ako brácho? Už sa spamätal z toho ulovenia? Ešteže tam bol Juro a grabol ho za chvost, že? Nech si dáva pozor, degén!“ – to bol strašný deň vtedy. Dvoch z našej bandy chytili rybári. Aj Anežku. To bola kosť! Pre ňu by som sa vrhol po tom háčiku! Ale bol som ďaleko. Strašne kričala. Už nikdy nechcem počuť žiadnu kosť u nás takto kričať!
„Hej, Kolenský!“ – zareval na mňa Jano a plával ku mne.
„Počul si už tú novinu?“
„Akú?“
„Juro kandiduje za starostu!“
„Juro?“ – dal som mu potiahnuť.
„Juro!“ – zapišťal, zadržoval dych. Chvíľu som počkal.
„Ako môže Juro kandidovať za starostu? Veď je to magor!“
„Áno. Ale ako zachránil Jožovho brata, tak mu stúplo sebavedomie. Vieš, aký ma slogan? Že: Žerte čo len chcete, ja vás zachránim!“
Rozosmial som sa na plnú hubu. Bublinky okolo mňa len tak lietali. Pretočil som sa hore pupkom. Hneď sa mi zmenil pohľad na Jana. Vypadal vtipne.
„Ako môže byť pleskáč starostom?! Ja sa asi poserem!“
Ešteže som dobrých mravov. Lebo ľudia nám dosť serú na hladinu. Odplávam k susedom a potom si...
„Vieš, čo ma napadlo?“ – vyhlásil Jano. „Kandiduj aj ty!“
„Čo ti šibe?“
„Ozaj. My by sme ťa volili!“
„Kto my?“
„No, ja, Karol, Jožo aj s bratom, hoci ten má fejs bez hornej pery, aj Anežkina ségra by ťa určite!“
„Aňa? Na tú som už aj zabudol. Ako sa má? Už sa vrátila z Maďarska?“
„Hehe! Z Maďarska? To ti kto nabublinkoval takú hlúposť?! Z Nemecka sa vrátila!“
„Aha! A čo zmenila sa?“
„Na nepoznanie! Vyzerá ako pyraňa, ale bez pyr. Haha!“ – a rozrehotali sme sa až nám bublinky vrážali do očí.
„To bola pecka, brácho! Popremýšľam o tom. Hneď mám lepšiu náladu. Fičím. Maj sa!“
„Hej! Zastav sa dnes u mňa v Húštine! Koncertujú Ryboši. Sú riaden hard! Mám aj nové produkty, priamo od Maďarov!“
„Hm. Už si nezablúdil v Gabčíkove, ako minule?“
„Haha! Veľmi vtipné kamoš!“
„Zatím!“
A plával som ďalej. Po hodnej chvíli som si uvedomil, že stále plávam hore bruchom. Prudko som sa zvrtol. Zahmlilo sa mi pred očami. Narazil som do čohosi, čo mi pripomínalo rúru. Nebola to rúra, ale bol to úhor Aurel.
„Relo! Ty kokso! Ty tu čo robíš? Už ťa pustili?!“
Relo bol strašný nervák. Zmlátil hoci koho, o kom si myslel, že smrdí. Mňa mal rád. Raz som ho zachránil pred jeho ženou. Bola to vtipná ženská, len ak zožrala nejaké hovno, bola ako v tranze. Vtedy chcela Rela zožrať. Nechápem prečo? Asi si myslela, že to on smrdí. Pritom jej páchlo z huby. Daroval som jej Winterfresh, čo som čmajznul jednému topiacemu sa rybárovi. Nechala ho tak a nabalila si nejakého Francúza. Už dávno som ju nevidel. Mimochodom máme zakázané kradnúť ľuďom veci. Ale, ten čo niečo ukradol, bol šéf. Relo bol šéf. Ale chytili ho a zavreli. A teraz bol tu.
„Čau Kolenský! Počúvaj, kamoš, potrebujem sa skryť.“
„Zasa si zdrhol?“
„Ja tam nebudem sedieť, doboha!“
„No veď dobre, dobre! Poď, poznám jedno miesto.“
Zaviedol som ho do Húštiny. Vošli sme zozadu, prešli cez kuchyňu a vtrhli k Janovi do kancla. Akurát tam mydlil nejakú kosť. Keď nás zbadal, riadne sa nasrdil, hodil sa do kresla, zaklial a poslal tú kosť kade ľahšie. Nebola rada, že sme ich vyrušili.
„Zavolaj mi,“ hlesla a odplávala cez okno.
„Čo chcete, vy idioti?! Neviete klopať? Do riti!“
„Relo potrebuje úkryt.“
„Kto?“
„Relo!“
„A kde je?“
„Je za mnou. Relo ukáž sa!“
Relo bol dlhý a lesklý. Mal aj pekné lesklé ženské vždy pri sebe. S každou ma zoznamoval, ale nie sú to moje typy. Ja nie som na dlhane.
„Čau, Jano.“ – bol to v podstate milý chlapík.
„No krásne! Zase ty! A si nám nejako pochudol, nie?“
„V báni...“
„No veď nič! Poď dozadu. Akurát som prišiel o krta. Treba vyhĺbiť nejaké chodby. Tam ťa nik nebude hľadať.
„Díki, Jano. Máš to u mňa.“ – sklopil hlavu a plával za ním. Zakýval som mu na rozlúčku. Možno ho už nikdy neuvidím. Krta zasypalo len nedávno. Je to strašne sypký terén.
Zostal som sám v Janovom kancli. Na stenách viseli samé fotografie ženských. No veď hej, veď to bol nočný klub a Jano nikdy nebol na umenie. Ale aj tak. Mohol tu mať aspoň krajinky, alebo fotky utopených ľudí. Pôsobilo by to lepším dojmom. Vyplával som preč. Nechcelo sa mi ich čakať. Narazil som do kotvy. Do pekla! Dva roky tadeto chodím a vždy do nej narazím. Zdá sa mi, akoby tu bola naschvál a len na mňa čakala. Pozdrav z pekla.
Vyšiel som von. Ako som prechádzal cez ulicu lemovanú čerstvými riasami, pripadal som si ako v Las Vegas. Nikdy som tam síce nebol, ale čítal som o tom mieste. U nás nie je veľa tých, čo vedia čítať. Ešte menej tých, čo písať. Nikomu sa to nechce učiť. A tak veľa z našich pochytali. Asi založím školu a budem učiť o nástrahách vo vodnom svete. Čomu sa vyhýbať a čo brať ako samozrejmosť. Zlegalizoval by som fajčenie na verejnosti. Ja si to síce môžem dovoliť, lebo sa poznám s terajším starostom, ale iní majú prísne sankcie. Napríklad, keď zákon porušia, musia zbierať jedlo z nástrah rybárov a prispievať ním do verejnej stravnej pokladnice, ktorá je na mestskom úrade. Chudáci. Rybári sú čoraz prefíkanejší. Používajú umelé nástrahy a o tej strave, čo nám ponúkajú, sa nedá ani hovoriť. Samé náhradné sladidlá, samý glutamán a podobne. Strašne sa z toho priberá. Aj náš starosta, sumec Lojzo, je už tučný ako veľryba. Veď sa ani nehýbe, stále sedí v úrade. Som zvedavý kam sa podeje, keď ho znovu nezvolia. Podľa mňa už zabudol aj plávať. Budem mu musieť znova pomôcť. Nuž čo, som platný člen tohto vodného sveta. Nad hladinou to musí byť poriadna nuda. Zapálil som si.
Dnes je akýsi kľud. Nikde nikoho. Je síce teplo, ale to neznamená, že všetci musia zaliezť. Možno sa šetria na večer do Húštiny. Bude to vraj riadna pecka. S touto vetou v hlave som dorazil k pivnému stánku pri mestskom. Tóno akurát narazil novú plechovku Starobrna.
„Čau Kolenský! Dáš si hlt? Dnes večer to bude pecka!“
„Samo, Tóno, bude!“ – už dlho som tu neplatil. Vyrastali sme spolu. Tóno veľmi pomaly hovoril a keď som sa vypiekol, dokonale som mu sekundoval. Mal ma veľmi rád.
„Počúvaj, Kolenský. Zase ma trápi Izabela. Zase začala skúšať, na ako dlho dokáže zadržať dych.“
Kým to dopovedal, dal som si štyri hlty. Dosť ma to zmohlo. Vypustil som bublinky spredu, pomaličky som sa poobzeral, nikto tam nebol, tak aj zozadu.
„A kde je teraz?“
„Hore, kde by bola?“
Vyrazil som za ňou. Slnko žiarilo, oslepovalo ma to na ceste dohora, ale vďaka tomu som videl jasný tieň pri hladine. Nemohol som ho minúť. Keď som chytený a plávam do hora, idem špirálovito. Neviem prečo. Ale je to zábava. Dorazil som k Izabele. Akurát trčala hlavou nad hladinou. Začal som počítať. Po desiatich sekundách som to vzdal. Začal som sa nudiť. Izabela bola šialená. Verila, že keď každý deň bude zadržiavať dych nad hladinou, tak si na to zvykne a bude môcť plávať po hladine. Silou mocou chcela byť iná. Odkašľal som si.
„Iz? Počuješ ma? Haló, Iz! To som ja!“ Kedysi sme spolu niečo mali. Nefungovalo to. S ostriežkami je to krutá skúsenosť. Ale bola úžasná. Len trochu šialená. Začula ma. Vhupla naspäť do vody a vrhla sa na mňa. Začala ma vášnivo bozkávať a objímať a ja som sa nebránil. Padali sme špirálovito na dno.
„Ach, Kolenský! Kde si sa toľko túlal? Tak dlho som ťa nevidela!“
„Ani ja teba Iz. A nemohla by si prestať? Krúti sa mi z toho hlava.“
„Ach, prepáč. Nechala som sa uniesť. Ale vždy sa ti to predsa páčilo!“
„To áno, moja, ale teraz som už starší a veľa pijem, tak sa mi krúti.“ – zažartoval som.
„Och. Prepáč. Stále sa mi nedarí byť hore viac ako minútu. Veď to už skúšam desať rokov. Nevieš, čo robím zle?“
„Asi rýchlo dýchaš.“ Už sme kľudne plávali k Tónovi, sadli sme si k baru. Tóno dal ďalšie hlty.
„A vieš na čo som prišla? Kapor Alfonz, vieš ten doktor, vravel, že je rozšírená akási pásomnica a že tí, ktorí ju dostali musia skákať po hladine, lebo sa nemôžu pod vodou nadýchnuť a potom sa zadusia. Takto si aspoň rybári myslia, že aj ja som šialená! Dobré, čo?
A rozrehotala sa na plné ústa.
„To áno. Ale neboj sa, stáli štamgasti u Tóna, ako sme my, pásomnicu nechytíme. To by sa vyrehotala von z brucha sama.“
A pripil som na Tónovo zdravie. Ešte chvíľu sme tak nezáväzne klebetili a keď zaspala na Tónovom chrbte, pobral som sa preč. Tóno mi slastne zamával.
Pomaly sa začalo stmievať a všetci vychádzali, aby sa išli zabaviť na koncert. Nechcelo sa mi tam ísť. Starosta si nechal previezť veľkoplošnú obrazovku až k sebe, aby si v súkromí aj on mohol zatrsať. Burič Juro reval na celú hubu, že to už nemôže tolerovať a na úrad zavesil transparent: „Vylez ty tučné prasa a postav sa mi! Ja ťa porazím!“ Asi bude zajtra zbierať žrádlo. Zasa. Ach, tá sloboda prejavu. Plával som ešte chvíľu a rozhodol som sa, že zaklopem Ani. Dlho som ju nevidel a podľa toho, čo o nej vravel Jano, by to mohol byť zaujímavý večer. Ach, ako rád mám toto miesto. Nemusím sa sťahovať.
Zobudil som sa na hluk električky. Už sa zotmelo. Ešte stále som držal tú šálku v ruke. Cigareta už dotlela, zahodil som ohorok a išiel do izby. Posunul som Alenu k stene a ľahol si k nej. Nežne zašepkala: „Konečne si tu.“ Objala ma a znovu pochrapkávala. Som spokojný, keď môžem pri nej ležať. Dobrú noc, vodný svet. Dobrú noc.
Belo P. Kolenský
Komentáre