Niektorých si pamätám. Mohol som ich vidieť na vlastné oči a pozorovať ich. Celé dva týždne som sa poflakoval, teda pracoval, v Poluse. Už keď som robil štvrté kolečko za deň, napomínal som niektoré slečny:
„Hej, deva! Nechajte to výklade! Ja to strážim!“
No a čo keď vymieňala šaty vo vitríne. Už mi z toho hrabalo. Mal som ich všetkých zmáknutých. Tú starú pani, čo stále vysedávala na lavičkách. Najčastejšie pred Kerfúrom a v uličke pri Datarte. Vždy mala pri sebe nákupný vozík a v ňom kadejaké igelitové tašky. Vždy nepohnute sedela. Mala také nahrubo nalinkované oči na čierno. Určite ju spoznáte. Staršia pani, prihrbená, sedí nepohnuto, málokedy sa poobzerá. A keď, tak vééľmi pomaly. Sedí tam tak smutne. Ale vždy sa pousmiala, keď som ju ponúkol cukríkom. Ten úsmev ju vracal do čias, keď sa ešte tešila. Bola tam ráno, na obed, aj večer. Myslel som si, že tam niekde býva oproti a aby nesedela chúďa sama doma, tak sedí chúďa sama v Poluse. Ale mýlil som sa. Zazrel som ju na Šafku. Tiež tam tak sedela. Iba sa nahýňala, aby lepšie videla na električku. Zrazu sa mykla a vyskočila. Začala hrabať tie všetky igelitky, čo stále so sebou vláči a hovorila nejakému chlapovi, aby sa pohol. Zahľadel som sa na neho. Bol to starý vychrtlý človiečik so smiešnym nosom a popíjal pivko. Gemer. No šak je lacnejšie. Odvrkol:
„Ale čo sa plašíš! Veď nejdeme dvanástkou!“
„Ale veď nejde dvanástka!“ – dlho žmúrila – „Ide trinástka!“
„Ty krava sprostá, veď nejdeme ani trinástkou! Ty vymletá bláznivá babizňa!“ – a upil si z pivka. Ikona si sadla pokorne na lavičku a zahľadela sa do tej pózy, ktorá ju tou ikonou robí. Bola to teda dvojica. A nebola to bratská hádka. Brat by si nemrmlal popod nos ešte hodnú chvíľu.
Musel som ísť na dvanástku. Určite by to bol zážitok pozorovať ich ešte chvíľu, alebo sa vydať na cestu spolu s nimi v električke. No ikona je skutočná. Sedí v Poluse a díva sa do prázdna. Spoznáte ju bezchybne podľa nalinkovaných očí. Je smutná. A je tam.
Ikona pohyblivá bol milý esbéeskár. Neviem to už na stopro, ale myslím, že sa volal Karol. Budem ho volať Karol. Chudý, vyschnutý, postarší pán, so žiarivo komickými očkami. Jeho vráskavá tvár hovorila za drsné roky. Vždy, keď ma zbadal, zobral si odo mňa cukrík. Hanblivo zo začiatku iba jeden. Za dva týždne už dlaňami nešetril. Vždy sa usmial. Títo ľudia, keď sa usmejú, je to zázrak. Je za tým naozajstná radosť. Neusmievajú sa veľa. Majú toho po krk. Tento sa usmial rád. Na mňa. Pýtal som sa ho, že ako máva služby. Akurát bola predvianočná špička, tak ťahal dvanástky. Dvanásť hodín kráčať po Poluse furt dookola. Nesmeli si sadnúť, lebo všade boli kamery. Ak by ich z hora videli, že sedia, mali by hneď z toho prúser. Rozprávali sme sa vždy krátko, lebo sa nesmú ani s ľuďmi rozprávať. A nemôžu ani vypiť. Dokonca sú dni, kedy im bez pardónu dávajú fúkať. Ráno, hocikedy. A na Štedrý deň mal tiež službu. Odchádzal som z Polusu 22.12. o ôsmej večer. On kráčal. Mal nočnú až do obeda. Potom poobedie voľné a ráno o šiestej nástup do roboty na Vianoce. Na osemnástku. Srdečne som mu stisol ruku. Bol šťastný. Mladý človek sa s ním vrúcne občas porozprával. A keď som ho zazrel, zakýval som mu. Vždy odkýval. Človek z „nižšej“ spoločnosti. Tovar pre top, ktorý sa dá veľmi ľahko nahradiť. Musel si dávať pozor. Ak by sa škaredo pozrel na nejakú pani, ak by sa čokoľvek stalo, nepýtali by sa ho. Vyletel by. Nepotrebujú sa s ním maznať. Koho zaujíma, že mal ťažký život a okrem tejto roboty, pod páde na hodinu, nemá nič. Absolútne nič. Vypil si. Často. Aj za mladi. A čo mal robiť teraz?
Obľúbil som si ho. V civile ma však nepozná. Ovšem. Mal som hustú bradu a veľké brucho. Ale je tam. Je tam ten zázračný úprimný esbéeskár, ktorý musí kráčať a nesmie nič. Kráča. Ale jeho očká žiaria. Usmejte sa naňho, keď vojdete do Polusu. Garantujem vám, že ho to veľmi poteší.
Ešte jedna sbs ikona v Poluse. Taký mladý, vychudnutý, s veľkou žuvačkou v ústach a naširoko roztiahnutými rukami. Občas s nimi potľapne, aby všetci videli, akú ma silu. Troska. Ale nemá nič iné. Naňho sa neusmievajte. Nepochopil by to. Ešte by ste mohli mať z toho problém. Úplný opak nášho Karola. Ale je tam...
Na poschodí po chodbe vľavo od vyžierakov okolo McDonaldu sedávajú oproti stávkovej kancelárii traja starší páni. Sú dosť starí na to, aby tam mohli nerušene posedávať. No jeden z nich je na nezabudnutie. Zrejme mu ťahá na šesťdesiat. Veľmi málo zubov, veľmi chudá postava. Staromódny vyťahaný vyblednutý sveter hovorí o tom, že žije sám. Ako všetky ikony, ani on sa nepotrebuje nikam ponáhľať. Posedáva, debatí s kamošmi. Dajú si pivko. Určite nie v Poluse. Na Račku v krčmičke. Škerí sa. Nemá už čo stratiť, tak sa väčšinu času škerí. Má aj s kým. Vždy tam stretne svoju triedu na tej lavičke. Svojich ľudí. Možno nepozná ani ich priezviská. Ale jedno ich spája. Vľúdne krčmové tváre. Nikdy si nepýtal cukrík odo mňa. Len sa škeril. Vždy som ho však ponúkol, keď som šiel okolo. No a čo. Veď aj tak už nemá zuby. Iba veľmi máličko. Sedáva tam pred tou kanceláriou. Je tam...
Skamarátil som sa s obuvníkom. Je to dolu v pri zadnom vchode, vedľa predajne so zvieratkami. Je tam smrad z topánok. Teda dúfam, že z pravej kože. Vyholený, vypracovaný, urastený mládenec. Tetovania na rukách. Často sa opiera o pult, aby mal prehľad o cicuškách, čo sa tade premávajú. Vždy som ho ponúkol cukríkom. Odmietol len pár krát, keď bol zjavne po ťažkej noci. Síce vyzeral desne, tak gangstersky, ale bol veľmi milý. Posrandoval, tak sme si vždy kľukli pred obuvníkov na lavičku. Tam sme oddychovali. Bola to naša súkromná zóna. Sledoval som ho. Naozaj vyzeral odpudivo, že radšej sa mu neprihovoriť, ale jeho oči ho prezrádzali, že sa v ňom nachádza niečo dobré. Neviem, či tam ešte pracuje, alebo nie. Ale bol tam. Bol to svetlý bod.
Jedna čašníčka sa na mňa upriamila. Vždy, keď sme prechádzali okolo tej kaviarne, mi kývala, posielala bozky. Neviem, čím som si ju získal. Ovšem, že vyfasovala cukrík. Aj pre kolegynky, ale to nebol ten dôvod. Aj ma cmukla na bradu. Na líčko. Odfotili sme sa spoločne. Teraz som si spomenul, že ma videla v prvý deň bez brady. Všetko sa tým vysvetľuje. Keď tade prechádzam, vždy jej mám chuť zakývať. Ale už si ma nepamätá...
Ovšem, že sa tam pohybuje viac ľudí, ktorí by si zaslúžili pozornosť. No títo mi utkveli v pamäti. Nielen svojimi výraznými črtami, ale najmä tým, ako z nich vyžaroval život a utrpenie. Vždy ma poteší, keď ich stretnem. Ďakujem im, že mi spestrovali všedný deň tým, akí boli nevšedne všední. A keď pôjdete do Polusu, všimnite si ich. Oslovia vás tak, ako mňa? Možno oslovia nejakého fotografa natoľko, že vydá knihu fotografií o nich. Bola by to pekná spomienka. Na tých ľudí, na ktorých si nikto nespomenie. Pritom sú tu s nami každý deň. Ako ten pán s heslom: „Nový čas, Večerník!“ Tiež je tu každý deň, už si ho nik nevšíma. Tá kniha s fotografiami týchto ľudí by sa mohla volať: „Dávne Ikony Bratislavy.“ Aby sme na nich nezabudli...
Belo P. Kolenský
Komentáre