poetizmus

 Dnes som bol na pošte. Nerád chodím na poštu. Kvôli starým ľuďom. Oni sú tam takí pokorení. Žijú stále v starej pošte. „Ale to sa už dávno zmenilo, ujko!“ kričala z okienka teta na postaršieho pána s paličkou. Áno. Zmenilo sa to. Kedysi stačilo prísť, dať na pultík korunu a oni vám to poslali do najrôznejších kútov Slovenska. Rád som posielal listy. Pohľadnice nie. Posielať pohľadnicu je také neosobné. Skoro ako mailovať. Čo napíšete do pohľadnice?

„Ahoj rodinka. Výlet sa vydaril, počasie nám praje. Pozdravuje Vás (s veľkým V samozrejme) Jurko, Janko a Anička.“ Akurát to funguje dobre ako závidenia hodný artefakt v dedine, lebo poštárka nielen roznáša poštu, ale aj klebety.

            „Dobrý, Marienka!“

            „Dobrý, Jozefínka! Máme poštu?“

            „Áno, áno. To je pre teba a manžela máš doma?“

            „Nie, v krčme zas lehní.“

            „Toto má do vlastných rúk. No nič. Tu mi to podpíš.“

            „Nech sa páči... Ostredková. Ech pardón. Manžela som mala podpísať, že?“

            „Ale nevadí. To sa stáva. A čo máte nového?“

            „Nič také prevratné. Stará bieda. A vy?

            „Jožko je v špitáli.“

            „A čo sa mu stalo?“

            „Natrhol si šľachu. Voľaáku Ajfelofku, alebo kýho ďasa. Tak leží. A viete, že Novákových dcérka je v Madride?“

            „Kde?“

            „V Madride. A s dvoma chlapmi!“

            „Ale nehovorte!“

            „Nuž, tak je. Pozdrav domov poslala. A Paškovcom z horného je zasa syn až kdesi v Curichu!“

            „To sú mi veci! Kde len na to berú peniaze! A vraj nemáme, nemáme, nedáme, keď sa kostol staval.“

            „Tak veru moja. Chamraď je to!“

            „A nejdeš na kávičku? Sa tu medzi dvercami oné...“

            „Nejdem moja, nejdem. Ešte do Dolných musím zájsť a potom starého hľadať, kde zas je. Maj sa tu krásne moja a pozdravuj!“

            „Aj ty pozdravuj Ondra. Ahoj. Ahoj!“

            A tak to funguje po stáročia s pohľadnicami. Stará poštárka mrkne očkom a už to vie celá dedina. A kým príde k spomínanej rodine, už vedia, že príde pohľadnica. Treba písať škaredo, aby to susedky nemohli čítať. Aj ja som písal škaredo z tábora. Keď som prišiel domov som im to pretlmočil a všetci boli radi, akú peknú pohľadnicu som im poslal. Cmukli ma na čielko a hodili na stôl fazuľovú polievku, že som nejako pochudol. Listy som domov nepísal. A načo? Tam stačila naškriabaná pohľadnica. A bez smajlíka. Smajlíci prišli omnoho neskôr. Ja som písal namiesto usmievajúceho sa smajlíka „hehe“, a namiesto smutného nič. Toho som veľa nepísal, pretože prevažne som si korešpondoval so slečnami. A tým som len pekné písal. Bože, ako by som si chcel prečítať, čo som im tam len natrúbil. Niekedy sa hanbím za to, že som bol mladý. A koľko som ich musel odmietnuť prostredníctvom listu a v druhom riadku sľúbiť, že si budeme písať aj naďalej! Chýba mi takáto korešpondencia v tejto dobe. Teraz si iba sadnem ku kompu, naklepem maila a odošlem. Poklepem po stole, posurfujem, príde odpoveď a vec je vybavená. Kdeže kedysi! Kedysi ste museli čakať aj šesť dní, kým prišla odpoveď. To bola doba čakania. Tŕpli ste každý deň: „Bože, čo mi tam len napíše! Nenapísal som hovadinu? Ja debil! Určite niečo zle pochopí!“ Museli ste sa snažiť formulovať vety tak, aby si dotyčná nemyslela niečo iné. A nebolo to ľahké. Človek na Orave zmýšľa a číta medzi riadkami inak, ako napríklad človek v Bratislave. A tak sa stávali mnohé nedorozumenia. Ale na odpoveď ste si museli počkať šesť dní. Šesť bezsenných nocí! A infarkt, keď ten list neprišiel na šiesty, ale až na siedmy deň. Toľko kriku pre nič.

            Keď sme v korešpondencii, nemám rád ajsikjú! Žerie mi to nervy. Mladí sa už netrápia s tým, ako naformulovať vetu, aby vyznela vtipne, alebo nahnevane. Obľúbené sú vulagrizmy v krajných prípadoch. A spomínaný program dovoľuje množstvo smajlíkov. Na akúkoľvek náladu. Je vám fajn, napíšete niekomu jednoduché ahoj a capnete tam vyškereného smajla. Ten na druhom konci hneď vie, že máte radosť. Alebo nejakého nahnevaného a vie, že ste fajn nasratí. Keď ste unavení a nechce sa vám písať, tak proste ten program vypnete a ten druhý vie: „Ahá! Nechce sa jej písať. No nič. Aspoň sa mám čas nažrať.“ Za starých čias, keď ste chceli vyjadriť radostné ahoj bez použitia smajlíkov, museli ste napísať echt úvodnú vetu:

            „Ahoj, moja! Ako sa máš? Ja sa mám vynikajúco! Slniečko svieti, vetrík pofukuje, deti vonku hrajú futbal a veselo si nadávajú a ja tu sedím a píšem Ti (znova s veľkým začiatočným – na to sa tiež v ajsikjú zabúda – a píše sa bez diakritiky – pozor na to!) list.“

            Veľkými písmenami vyjadrený vzťah k dotyčnej osobe veľa napovedal. Že si ju vážite, že vážite aj slová a všetko. A tešíte sa na jej odpoveď. V ajsikjú naša veta by vyzerala takto:

            „Ahoj, moja! (veselý smajlík) jako? (znova veselý smajlík) ja fajn! slniecko svieti, vetrik pofukuje, nejake kurvi vonku hraju fucik a strasne si nadavaju (veľmi vyškerený smajlík) a ja sedim na riti a pisem ti list (znova smajlík, tentoraz môže byť taký vážnejší).“

            Cítite ten rozdiel? Úplne sa zabudlo na spoločensky uznávané kvóty. Ako tá druhá osoba vie, že si ju vážite? Ahá. Jej to je asi jedno! Ona si vás váži asi tak isto, ako vy ju. To hneď spoznáte na odpovedi. Ak vám v ajsikjú nedá smajlíka, niečo nie je v poriadku. Alebo si vás neváži. Ahá! Pardón. Aj vám je to jedno. Máte ju v liste na lište, tak voľačo napíšete, aby si myslela, že vám na nej záleží. No nič. Nebudeme to rozoberať. Mne je to jedno.

            Vďaka listom a jednoduchým vetám ste mohli dať niekomu jasne najavo, ako vám na ňom záleží. A nebolo to bez odozvy. Nájdete v schránke list, tak máte veselý celý deň. A necháte si ho až na večer po večeri, aby ste si ho vychutnali. A potom sa sladko zaspáva. Po slovách ľudí, ktorí na vás mysleli. Ktorí si dali tú námahu a napísali vám list. Bolo to úžasné.

            Teraz ma prijatý mail tak nenapĺňa. Poteší, to áno, ale nie tak ako kedysi. Už si ho neodložím na večer a nemyslím naň celý deň. Rýchlo ho prečítam, čo ak dotyčný niečo potrebuje? Rýchlo sa zbavím tejto povinnosti a spokojne dopijem kávu. Možno ani nepočkám na odpoveď, alebo ďakujem. V tejto dobe je síce jednoduchšie povedať ďakujem cez mail, ale ani to sa už nepoužíva. Veď načo. Je to predsa jasné. Tí menej leniví dokážu napísať: díki, dýky, Ď. To posledné ma vie poriadne nasrať!

Treba si ďakovať. Aj cez mail, keď sme už neschopní písať listy.

            Napíšem dnes niekomu. Zajtra ho odošlem. Nech sa poteší. Mám ešte nejaké adresy v starom ošúchanom adresári. Vždy keď ho nájdem v poličke, oprášim, ofúknem, pripomenie mi to tých starých ľudí na pošte. Ten ujko dnes tam prišiel poslať pohľadnicu k narodeninám vnúčikovi. A viete, čo s ňou ten vnúčik urobí? Napísané v ajsikjú: „jebne ju do kosa a pali do pici (a obrovský vyrehotaný smajlík).“ Nezáleží mu na tom. A ten ujko si dal toľkú námahu! Ešte aj adresu napísal inak, či za čo ho tá teta pri okienku zdrbala. A príde domov, babka sa ho spýta, či poslal, povie, že áno a požičia si od nej zuby, aby prehrýzol banán. Prečo je to tomu vnúčikovi jedno? Prečo mamka, tá dobrá a chápanlivá mamka, sa na to dokáže taktiež vykašľať? A synček ide hrať vonku fucik a na dedka s babkou si ani len nespomenie.

            Nerád chodím na poštu. Nerád vidím tých ľudí. Tých uponáhľaných ľudí, ktorí s ťažkosťou obehnú vlečúceho sa dedka a ešte mu v duchu poprajú krásny zkurvený deň. A on myslí iba na vnúčika.

            Nenávidím ľudí.